Nie každému sa v živote podarí presadiť ako popový spevák, virtuóz, gitarista  či dirigent, no každý sa ním už aspoň raz v živote stal. Teda aspoň na pár minút, niekde osamote, kde jeho hlas pre istotu pre hučalo niečo iné. No žiaľ,  nie je to  vždy také jednoduché, ako vidíme v muzikáloch, kde odrazu spievajú futbalisti, záhradníci či upratovačky (nie že by v skutočnosti všetci jedinci tohto druhu nevedeli spievať) a všetci len tak z plnej rozkoše synchrónne tancujú, ako by sa nechumelilo. Ide však len o ďalšiu manipuláciu zo strany médií, v ktorej nám chcú dať pocit, že sme  asi jediní na svete, kto nevie spievať. Ale kde je tá spravodlivosť? Teraz hovorím za nás všetkých nepochopených umelcov, ktorí okupujeme o niečo skromnejšie pódia v podobe spŕch, áut, alebo prípadne veľmi opustených kopcov, kde náš hlas v záujme verejnej bezpečnosti  nezačuje živá duša. Naopak, prečo by sme nemohli raz za čas spraviť hučiacemu vysávaču alebo mixéru druhý hlas, aj tak to znie celkom podobne.Keď to tak po sebe čítam, chápem prečo sme viacerí už dávno nerozbehli hudobnú kariéru. On na to len nebol čas, pretože sme ho všetok strávili pri kuchynských spotrebičoch alebo pri iných domácich prácach. Mikrofóny sme vymenili za varechy a sprchové hlavice, metly zas za  akustické gitary a v práve vyleštenom zrkadle sme obdivovali naše nezabudnuteľné pohyby.

Niekedy však netreba ani mikrofóny ani  hudobné nástroje. Každý už aspoň raz zažil ten pocit večer vo vlaku ,alebo v autobuse, so slúchadlami v ušiach, kedy celý svet odrazu niekam zmizol a ostala len vaša obľúbená pieseň a vy, pozerajúci sa von oknom a túžiaci pridať sa k spevákovi a splynúť s jeho hlasom. A hoci nikto váš tichý spev v duši nemohol počuť, vy ste  cítili ako vás na pódiu oslepuje žiar reflektorov počas toho ako vydychujete posledné tóny. Potom len spokojne vystúpite na najbližšej zastávke po dobre odspievanom koncerte s ľahkým pocitom na duši. No chýba už len potlesk. Ale niečo vám poviem. Hudba patrí všetkým. Aj spevákom ,aj hudobníkom, ale aj tým, ktorých nikto nikdy nepočul. A všetci  si aspoň raz zaslúžime obrovský potlesk. Za to, ako vieme ladne pretancovať každodenne skúšky. Za to, ako dokážeme prekričať výčitky okolia. No alebo len za to, ako sa dokážeme uvoľniť a všetky emócie nechať odznieť v melódií piesne.

Hudba je viac než pozadie vo filmoch alebo hlasy v rádiu. Je to dôkaz toho, že nie je dôležité spievať čisto ale spievať srdcom, aby to spravilo radosť…tak aspoň vám, keď už nie ostatným. Preto v tomto momente ja osobne tlieskam všetkým, ktorí si raz za čas zaspievajú potichu v autobuse, alebo zakričia na plne hrdlo v sprche. Všetkým, pre ktorých je hudba celý svet.

Autor: Cookie