Viem si predstaviť, čo si pod pojmom „ideálna rodina“ väčšina predstaví. Mama, otec, deti, dom, záhrada, pes. Toto je aspoň pre mňa obrázok idylickej rodiny. Keď som bola menšia, často som si myslela, že všetky rodiny sú lepšie ako tá moja. A to práve preto, že sme do tejto idylky nezapadali. Chodili sme po byte v roztrhaných teplákoch, vydávali zvieracie zvuky, kazili recepty, vylievali voňavky a niekedy sme sa len tak rekreačne hodili o zem na uvoľnenie nervov. Naša rodina mi vždy skôr pripomínala nejaký sociálny experiment „ako prežiť v divočine,“ a po byte poschovávané kamery, ktoré nás vysielajú rovno do televízie.

S obdivom som pozerala na rodiny, kam sme prichádzali na návštevy, kde bol vždy poriadok, neustále niečo na stole a v izbách úžasné hračky, ktoré som doma nemala, a tak celkovo. Vládla tam dokonalá harmónia. Napríklad, si zoberte Vianoce. Rodina sedí za večerným stolom a živo konverzujú na všetky možné témy a pritom jedia zemiakový šalát.  Tak napríklad tradície našej rodiny boli zakaždým sa pohádať pri zdobení stromčeka a rozoberanie už tisíckrát povedaných príbehov. Aspoňže tam bol ten šalát.   Toto boli moje najväčšie problémy v dvanástich rokoch. Žila som knihami a americkými filmami a zdanlivo dokonalými rodinami mojich kamarátok, namiesto žitia v tej mojej.

Raz som však dostala príležitosť ísť na dlhšiu dobu bývať ku mojej kamarátke. Bola som nadšená, pretože tá rodina sa mi zdala, akoby mala všetko, čo tej mojej chýba. Bolo to úžasné. Na začiatku. Spávala som na novej posteli, jedla nové jedlá, konverzovala na zaujímavé témy. A potom zrazu niekto niečo povedal a ja som sa začala priam nevhodne nahlas smiať. Problém bol, že to očividne nikomu neprišlo také vtipné, no vedela som, že u nás doma by sa  táto situácia pripomínala ešte veľmi dlho. A v tom momente mi to došlo.  Chýba mi moja rodina. Chcem späť moju vŕzgajúcu posteľ, zlé vtipy a rodičov, čo mi nezatvárajú dvere na izbe. Dobre, možno nie sme dokonalí a možno nie sme ani úplne v poriadku. Alebo viete čo? Sme dokonalí. Dokonalí svojím vlastným pochybným spôsobom. Pretože aj keď mi niekedy lezú  parádne na nervy, viem, že nikto ma neprijme takú, aká som, práve tak, ako moja rodina.

Veď pozrite sa na slávne televízne rodiny ako Flinstonovci, Gilmorovci alebo aj napríklad ľudia zo seriálu Priatelia, ktorí si boli tiež viac menej rodinou. Tiež boli poriadne divný a mali čudné zvyky. No povedzme si úprimne, kto by ich sledoval, keby boli normálni?

A navyše. Čudovali by ste sa, ako môžu zdanlivo konzervatívni a perfektní ľudia v svojej rodine prekvapiť nejakou úplne bláznivou vecou, ako napríklad, že sem – tam jedia na obed uhorky s horčicou, a podobne. Veď ako hovorí moja mama: „Každý blbneme po svojom.“ A vidím v tom veľkú pravdu. Isto ste si aj vy práve spomenuli na nejakú kuriozitu, pri ktorej by si mohol niekto cudzí pomyslieť, že vám kolektívne preskočilo, no aj tak sa jej nechcete vzdať. A ani to nerobte. To je to, čo nás spája. To je to, čo aj keď deti vyrastú a odídu z domu a potom sa čo i len na víkend vrátia naspäť domov, vám dokáže, že ste stále rodina a držíte spolu.

Týmto článkom nechcem zľahčovať situáciu niektorých rodín, kde nevládne láska, ale vládne násilie, pýcha alebo niečo iné. Chcem len, aby ste sa nabudúce, keď budete nadávať na svoju rodinu, pozreli na svojich najbližších a poďakovali za to, akí sú totálne čudní, ale akým úplne úžasným spôsobom. A hlavne za to, že máte možnosť byť čudný s nimi.

Autor: Cookie