Boli raz jedny hodiny. Teraz sú už starožitné. No nie vždy tomu bolo tak. Hodiny rady spomínali na obdobie, kedy stáli hrdo v obchode s luxusným nábytkom na výslní. Málokto si ich mohol dovoliť, pretože boli na tú dobu moderné a mali svoju hodnotu. Nevedeli sa nabažiť tých pohľadov od mladých ľudí, ktorí s obdivom posudzovali ich krásu. No dnes je to celkom inak. Na ich miesto nastúpili nové, digitálne stroje a naše hodiny sa ocitli v starožitníctve. Ani trochu sa im tam nepáči. Hoci vekom ich hodnota ešte stúpla, nemajú toľko pozornosti a aj tú trochu záujmu im dávajú len starší ľudia alebo zberatelia starého nábytku. A tak sa v miestnosti starožitníctva na rohu ulice už roky ozýva smutné tik-tak tik-tak.                                                                                                                               

No jedného dňa sa hodiny rozhodli skoncovať s týmto jednotvárnym životom. Túžili sa vrátiť späť v čase a tak prehovorili ručičky, aby začali utekať opačným smerom. Chvíľu to vyzeralo, že plán vyšiel, no po chvíli sa začali zmätené kolieska krútiť do všetkých smerov až hodiny úplne zastali. O deň neskôr už pokazené hodiny stáli v sklade, lebo ich nikto nevedel opraviť. Čo by teraz dali za to, aby mohli stáť v starožitníctve a tikať ako predtým. No teraz už ich tikanie pohltilo večné ticho.

Tento príbeh som napísala kedysi dávno za účelom vyfasovať jednotku zo slovenčiny, no odstupom času v ňom nachádzam oveľa hlbší zmysel. Tak ako tieto hodiny, aj my máme tendenciu často plakať za starými časmi a silou mocou sa snažíme ich vrátiť späť.  No viete, ak sa budeme stále pozerať späť, tak nás raz sekne v krku a do minulosti nás to aj tak nevráti. Nestrácajme náš čas tým, čím sme boli, ale formujme sa do niečoho, čím by sme mohli byť. Učme sa nové veci.  Objavujme nové miesta. Skúšajme nové recepty a spoznávajme nových ľudí. Spravme si z našej minulosti akýsi pomyselný album, do ktorého len raz za čas nakukneme a potom ho znova odložíme na policu, pripravený pokračovať v živote ďalej.  Hovorí sa predsa „Opakovaný vtip nie je vtipom.“ Tak neopakujme staré vtipy, ale smejme sa na nových, neokukaných.

Využime však minulosť ako učiteľku do budúcnosti a čerpajme aj z učiva iných ľudí. My všetci totiž, ako tie staré hodiny, rokmi naberáme na hodnote a mnohí sa chcú aj tu, na internete, podeliť s tým, čo ich život naučil. A preto čítajme ich články a nasávajme múdrosť zo všetkých strán. Nikdy predsa nevieme, čo nám život prinesie…

„Život je príliš krátky a čas, ktorý stratíme zívaním sa nám nikdy nevráti.“ -Albert Einstein

Citát ako je tento, a taktiež mnoho iných nám naznačujú, že sa to s tým časom asi naozaj myslí vážne. Preto ti v tomto momente radím zahodiť staré veci a vyskúšať niečo nové. A ktovie, možno niečo z toho, čo som spomínala, nájdeš aj na tejto doméne 🙂

autor: Cookie